Anotace:
Dysfont je autorské písmo navrhnuté ako praktická pomôcka pre ľudí s dyslexiou, vizuálnym stresom a dysgrafiou. Vzniklo v roku 2014 ako bakalárska práca z vlastnej potreby a odvtedy sa vyvíja ako dlhodobý dizajnérsky projekt s reálnym dopadom. Tvaroslovie písma vychádza z princípov optickej rovnováhy, redukcie vizuálne rušivých kontrastov a jednoznačného rozlíšenia často zamieňaných znakov (napr. b/d, p/q). Zámerne zjednodušené formy zároveň uľahčujú písanie ľuďom s poruchami grafomotoriky.
Dysfont dnes používajú jednotlivci, školy, inštitúcie aj firmy ako nástroj, ktorý zlepšuje čitateľnosť, znižuje očnú námahu a sprístupňuje informácie širšiemu spektru používateľov.
Klíčová slova:
dyslexia
inkluzívny dizaj
DysFont
typografia
inkluzívny dizaj
vizuálna percepcia
čítanie a učenie
multisenzoriálne učenie
prístupnosť
Dysfont
Abstract:
Dysfont is an auteur font designed as a practical aid for people with dyslexia, visual stress and dysgraphia. Created in 2014 as the topic of a bachelor’s thesis and out of personal need, it has since developed into a long-term design project with actual impact. The morphology of the font is based on the principles of optical balance, reduction of visually distracting contrasts and clear differentiation of frequently confused characters (e.g., b/d, p/q). The intentionally simplified forms also make writing easier for people experiencing graphomotor difficulties.
Today, Dysfont is used by individuals, schools, institutions and companies as a tool that improves readability, reduces eye strain and makes information accessible to a wider range of users.
Keywords:
dyslexia
Dysfont
typography
inclusive design
visual perception
reading and learning
multisensory learning
accessibility
Textový simultánní přepis:
Keď som bol malý chlapec, nesmierne som sa tešil do školy. Predstavoval som si, že sa naučím čítať a písať a že sa mi tým otvorí celý svet. Moja motivácia bola úplne prirodzená – čistá detská zvedavosť. Dodnes to cítim – keď sa blíži september, vracia sa mi tá detská radosť a energia, ktorá sa mi vlastne vracia, z týchto rokov. Takže v podstate toto je obdobie, ktoré si naozaj užívam. Lenže už v prvej triede som narazil na realitu. Čítanie mi vôbec nešlo. Nevediel som sa naučiť čítať. Text sa mi rozpadal pred očami – vyzeral asi takto:
Vtedy som si myslel, že text takto vidia všetci a nechápal som, prečo akurát mne čítanie robí také tažkosti. Triedna ma nazývala lajdákom, to bolo na dennom poriadku: „Pyšný – ty jsi lajdák, lenivý a neviem ešte aký. Spolužici ma nazývali hlupákom a ja som im to všetko uveril. Toto sa mi veľmi prajavilo na mojej sebadôvere a sebaúcte. Čo vlastne zisťujem až teraz v dospelých rokoch.
Dyslexiu mi diagnostikovali už v druhom ročníku kvôli všetkým tým mojím chybám a nedostatkom, ktoré som robil v prvej triede. Rodičia mi to šak nepovedali – moja základná škola totiž nevedela robiť kompromisy pre žiakov, ako som bol ja.
Ja som sa dozvedel, že mám dyslexiu až následne po niekoľkých rokoch. Až v puberte. Videl som seriál show Billa Cosbyho a tam sa ten chlapec, ktorý bol vtedy učiteľ, stretol v triede s takým chlapcom, s žiakom, ktorý mal podobné problémy ako ja. A tento lektor sa správal veľmi pekne, lebo chápal, že ten chlapec má nejaké potenciály, že je rozumný, ale pravdepodobne je tam niečo, čo ho v tom školskom systéme ťahá dole. A on si dal naňho taký ľahký test a zistil, že ten chlapec má pravdepodobne dyslexiu. V podstate to má samozrejme happy end, pretože zistil, čo mu je. Tí učitelia k nemu nejakým spôsobom pristupovali. A ten chlapec naozaj dosiahol nejaké príjemnejšie, lepšie výsledky a väčšiu pohodu v škole. A keď som už bol na škole vysokej, čo bola pre mňa veľká úľava, tak vyšlo takéto písmo, okolo ktorého bol pomerne bas. Je to Dyslexia font.
Oni sú veľmi podobné na tieto písma, ktoré vyzerajú takto. Je jich viac. Tak sa mi to mýli. Ja som si povedal, že to je super. Nainštaloval som si ho. Začal som ho skúmať, čítať s ním a zistil som, že sa číta ešte horšie ako napríklad bežná Helvetica, na ktorú som bol zvyknutý. Dokonca zvyšovalo vizuálny stres. To znamená takéto zhlukovanie tvarov a takéto blikanie. A je to vlastne kvôli tej disharmónii, ktorú to písmo má. Ja som rozmýšľal, že či dokážem navrhnúť písmo pre seba. Také, čo sa mi lepšie číta. Ja som si najskôr prešiel takou tou agóniu, že už ani takéto špeciálne elektrické veci pre mňa nefungujú, pretože som bol naočkovaný z tej základnej školy, že chyba je vo mne a nie v tých nástrojoch, ktoré mám pred sebou. A vlastne potom mi to spolužiačka tak otočila a povedala, že počuj kámo, však pozri sa na to a skús navrhnúť niečo pre seba. A to bol vlastne pre mňa zvrat v tej školskej – nazvime to Odyssey.
Začiatok Dysfontu. Ja som začal skúmať existujúce prístupy, teda písma ako open Dyslexia a Dyslexia font. V podstate sa tu nachádzajú tri prístupy. Jeden je taký, že tú váhu písma drží v spodnej časti a tým sa snaží ukotviť tie písmená, na riadku, a tak zamedziť fixácii, rotácii a špremýkovaniu písmen.
Druhý prístup je ten, že písmená, ktoré sú ťažšie rozoznateľné ako "b“ a „d" a aj iné, sa snaží ten dizajnér spraviť čo najviac odlišné. Pridáva tam rôzne nuansy, napríklad „r“ má takú nohu, ktorá zachádza do vnútorného priestoru, alebo ich nakreslí inou kostrou, kde vidíme, že to déčko má viac organickú podobu ako napríklad to malé „t", čo je výrazne strojové. Avšak takéto písma sú príliš extravagantné. V podstate neriešia problém, ale vzniká taký Frankenstein, niečo, čo vyzerá zaujímavo v nejakom nadpise, lebo upúta pozornosť. Ale pre bežné písmo, bežné čítanie je to nepríjemné.
Treťou formou je kurzívna forma, teda odvodená od rukopisu. Na tejto pomerne funguje to, že je to mäkké, pretože to vladtne nasleduje nejaký nástroj. Takže to má mäkké shapes a zároveň to má taký prirodzenejší spacing. Takže to nie je spojité písmo, nie je to kaligrafia. A takisto ten geometrický pattern, ktorý vytvárajú písma bežne, tento kurzívny nemá, pretože vlastne je viac organickejší. To znamená, že táto forma je najefektívnejšia pre čítanie u dyslektikov.
Každý z týchto prístupov má však nejaké "ale". Nič nefunguje dobre, lebo pri tej kurzívnej forme ste v podstate iba v jednom písme, pôsobí to strašne neformálne a neviem si predstaviť písať bakalárku v takomto písme. Ja som teda začal svoju cestu za Dysfontom tým, že som si zobral tieto písma a spravil som si výskum, akým spôsobom k tomu dizajnéri pristupujú, a začal si navrhovať vlastné.
Spravil som niekoľko testovacích písiem. Nič z toho však nefungovalo. Teda nedosiahol som formu, ktorá by bola uspokojivá pre ergonómiu čítania, pochopenie obsahu, nevyčerpávala, pretože čítanie je pre mňa vysoko energeticky náročné, a spĺňala aj estetické nároky, pretože prirodzene sa obklopujeme peknými vecami. A písmo nie je výnimkou.
Ak sa chcem naučiť čítať a chcem dostávať informáciu z textu pohodlne, tak potrebujem mať aj dobrý a pekný nástroj na čítanie. Tak som si povedal, že OK, toto sú už teda vychodené chodníčky a ja už sa tam viac nenanútim. Čo ale môžem robiť, je to, že ja som dyslektik, mám tie problémy, viem, čo mi robí kedy aký problém. Tak som sa sústredil na to. Zobral som si bežné písma, začal som ich čítať a snažil som sa ich vyhodnocovať. A najzvláštnejšie bolo moje chovanie pri čítaní. Všimol som si, že ja škúlim. Normálne že keď čítam, tak jemne priškulujem a privierám oči. A je to vlastne kvôli dvom veciam. Jednak privieram oči kvôli tomu, aby som znížil kontrast medzi väčšinou bielym pozadím a čiernym písmom. A takisto škulím preto, aby som zjemnil také tie tvrdé a ostré prechody čierneho písma do bieleho, teda v podstate hrany písmen.
Uvedomil som si tiež, že keď sa pozerám na paragraf, tak je kľúčové, aby ten paragraf bol dobre roztiahnutý v priestore, aby vlastne pôsobil vyvážene z hľadiska čiernej a bielej. Zlepšenie čítania priniesla redukcia ostrých hrán, širšie medziriadkové medzery a horizontálne modulovaný kontrast. To znamená, že tvary písmen sú hrubé v hornej časti, nie na bokoch, ako to býva v bežných písmach. Je to preto, že keď mám paragraf textu, tak mám pod sebou riadky a to biele miesto medzi riadkami sa vypĺňa tými zhrubnutýmy ťahmi písmen.
Oko vníma odrazené svetlo. Biely priestor je tak kľúčový pre identifikáciu znaku. Začal som navrhovať písmo tak, aby dutiny a spacing boli najzreteľnejšie. Kostra písmen je výrazne vypuklá, aby vpustila do seba čo najviac svetla. To znamená, že keď nakreslím N, ktoré je naozaj najvypuklejšie, ako sa dá, v podstate sa dostávam blízko formálne k tomu kurzívnému prístupu. Ale čo je najvyššia devíza toho, že vpúšťam biele svetlo okolo toho čierneho ťahu - stáva sa viac zrozumiteľným.
Znaky, ktoré sa nám bežne najviac zamieňajú, majú vnútorné priestory rovnaké. V podstate je to nejaký kruh. Ja som navrhoval DysFont tak, že pri čítaní znaky, ktoré sa nám bežne najviac zamieňajú ako BDPQ, majú výrazne odlišné vnútorné priestory. Takže keď pri čítaní narazím na problematický znak, nemusím ho skúmať, skenovať, určovať orientáciu a pozíciu v kontexte iných znakov, ale hneď na základe toho vnútorného priestoru viem, o aké písmená ide.
Ja sa domnievam, že práve pri takom skenovaní písmen v riadku vznikajú tie najčastejšie dyslektické chyby. Teda zamieňanie si písmen, rotácia písmen a domýšlanie si slov, to je vlastne kvôli podobným vnutorným priestorom. Keď mám dlhšie slovo a niekde v strede narazím na takúto problematickú dvojicu, tak sa zaseknem a snažím sa vyhodnotiť, čo to je za zhluk písmen a v návale paniky sa snažím to slovo už dokončiť, aby som dodržal rytmus čítania.
Keď sa pozrieme na písmo, tak v podstate ide o dva písmové systémy, pretože abeceda, ktorú dnes používame, spája dva písmové systémy. Rímsku kapitálu a Karolínsku minuskulu, ktoré sú historicky od seba vzdialené asi 700 rokov. Ich tvarové prepojenie preto nie je tak jednoznačné. Bežné dieťa začína čítať veľkú abecedu, až následne prechádza na malú. Do veľkej miery sa učí nový systém. Už vie, že pre zaznamenanie zvuku - napríklad A, má napísať trojuholník, pre B tučka s veľkou hlavou.
Avšak ten istý zvuk, teda B, tučko s veľkou hlavou sa dá napísať ako tá veľká forma a zrazu tam prichádza tučko bez hlavy.
A zisťuje, že tých tučkov bez hlavy je dokonca viac a robia kotúle.
DysFont do veľkej miery zjednocuje písmená veľkej a malej abecedy, čím menej zaťažuje dieťa.
Samozrejme, aj DysFont odlišuje tieto problematické znaky, ale tá odlišnosť má racionálny základ. Buď je to teda spojenie veľkej a malej abecedy, alebo to má nejakú historizujúcu náväznosť. Napríklad ako pri písmene b. V škole však dieťa narazí na ďalšie komplikácie.
Toto je napríklad moment, kde ja som sa v škole už úplne stratil. V škole mi úplne ušiel vlak. Abeceda má totiž to tlačenú a písanú formu a ešte má serífovú a sans serífovú formu. A tá písaná je dokonca spojitá a expression, výraz toho písma, kódexu je úplne iný.
DysFont je jedno písmo rovnaké na čítanie aj písanie. DysFont tak nielen zjednodušuje systém učenia, ale vďaka mäkkým detailom a unikátnemu horizontálne modulovanému kontrastu redukuje vizuálny stres. Čítanie prestáva bolieť, neunavuje toľko a človek sa môže konečne sústrediť na obsah, nie na techniku. DysFont nie je iba šuplíkoý projekt. Používajú ho psychologicko-pedagogické centrá, školy, jednotlivci aj dizajnérske štúdiá.
DysFont používa aj aplikácia promova, čo je platforma na výučbu cudzích jazykov, ktorá má jedenásť milióna používateľov. Tí v režime s DysFontom robia o 75% viac lekcií ako pri bežnom rozhraní. Spätná väzba z DysFontu je zaujímavá aj v tom, že napríklad ľudia s ADHD si pochvaľujú, že im pomáha udržať pozornosť.
V programe Teach for Slovakia sa ukázalo, že nielen deťom s dyslexiou, ale aj s nižším intelektom pomáha čítať rýchlejšie a s menšími chybami. Toto bol silný moment, zistil som, že toto nie je len písmo pre dyslektikov, ale je to písmo, ktoré rozširuje prístupnosť pre celé spektrum ľudí.
DysFont je len prvý a dôležitý krok k dizajnovým riešením. Pre ľudí môžeme podporiť multisenzoriálne učenie. Zapojiť zrak, sluch a hmat. Je nevyhnutné myslieť aj na prostredie layout, kontrast, zalomenie textu, mikro animácie v interaktívnych médiách, môžme budovať platformu a komunitu, kde sa spojí veda, pedagogika aj skúsenosti rodičov z domova. Verím, že vieme vytvoriť celý program od kolísky až po starobu, kde už neurodiverzita nebude žiaden pojem, pretože ľuďom dáme do rúk také nástroje, ktoré zmažú rozdiely medzi nimi a nami. Predškolák sa vďaka hre, kde používa hmat, zrak, sluch a reč, naučí čítať ešte skôr, ako sadne do školskej lavice. Nestratí sebadôveru, lebo mu to nepôjde. Študentom a dospelým vieme vytvoriť prostredie, kde sa človek môže sústrediť na obsah, nie na techniku čítania, čiže hľadanie informácií.
Vďaka súčasným technológiám vieme vytvoriť prostredie s písmom na mieru pre každého. Užívateľovi sa automaticky upraví layout, typografia, jazyk tak, aby dosahoval pohodlne čo najväčšie porozumenie textu po čo najkratší čas a samozrejme vygeneruje mu to aj vlastné písmo, pri ktorom dostane najlepší výkon. Ďakujem Vám veľmi pekne za pozornosť.
Plain Language
Dysfont
Na osobním příkladu autora se dozvídáme, jak limitující může dyslexie být, a současně jak je možné ji využít a přetavit v něco přínosného pro lidi se stejným hendikepem. Jako dítě měl velké potíže se čtením, text „se mu rozpadal před očima“ a i přes jeho zápal pro poznání to bylo značná překážka. Diagnózu dyslexie dostal až později v pubertě. Zkoušel pak různé fonty určené pro dyslektiky, ale žádný nefungoval ideálně – některá písma mu dokonce zhoršovala vizuální stres. Rozhodl se proto navrhnout vlastní písmo podle svých potřeb.
Dysfont je písmo vytvořené jako užitečný nástroj pro lidi s dyslexií, vizuálním stresem a dysgrafií. Vzniklo v roce 2014 v rámci bakalářské práce. Jde o dlouhodobý designový projekt se skutečným dopadem. Písmo je navrženo tak, aby bylo opticky vyvážené, eliminovalo rušivé kontrasty a jasně rozlišovalo problematické zaměnitelné znaky, které si dyslektici často pletou (b/d nebo p/q). Jeho jednoduché tvary také usnadňují psaní lidem s poruchami grafomotoriky.
Při navrhování písma uvažoval autor o čtenáři jako o dítěti, které zprvu začíná u velkých, snadno rozlišitelných písmen. Na tyto zřetelné a již známé tvary pak navázal modelací písmen malých tak, aby byla vzájemně snadno odlišitelná. Důležité bylo i zvětšení vnitřních prostorů znaků pro jejich rychlejší rozpoznatelnost. Další krok bylo rozšíření vodorovných linií písma, což pomáhá čtenáři držet se aktuálního řádku a neztrácet se při čtení. Autor dbá nejen na čitelnost, ale i na estetiku písma – považuje ji za stejně důležitou jako funkčnost. Díky tomu vzniklo písmo, které je natolik komplexní, že je užitečné i pro lidi bez dyslexie.